Asi nikdo by nepredpokladal, že nie je miestna, ale pochádza z malého štátu v Európe. (Slovensko tu je samozrejme stále súčasťou spoločného štátu, Czechoslovakia!!). Vsetci hovoria po španielsky. Niekedy sa cítim, že som na Kube alebo v Mexiku. To že som v USA mi v tomto momente pripomínaju na každom kroku visiace a vlajúce americké zástavy a obrovské autá s obrovskou spotrebou. . V office je to ok, snažia sa kvôli mne anglicky, ale medzi sebou to je iné café, mimochodom café.
Práve som si bola jedno kúpiť v Café Bustello, v mini kaviarničke o poschodie nižšie.Vojdem dovnútra a pohľady opálených, čiernovlasých, španielsky hovoriacich ľudí, ktorí sa neveriacky obzrú po mne akonáhle počujú “I will have Café con Leche please.” Sú veľmi milí a snažia sa mi niečo povedať. Usmejem sa späť a trpezlivo čakám kedy mi podajú kávu, ktorú ako slamená vdova po týždňovom záťahu s mojím 3 ročným synom zúfalo potrebujem. Rukami nohami si porozumieme a môj svet je hneď nejako sladší. Do kávičky v papierom pohári mi pridali miesto cukru, ktorý som si teda vôbec nepýtala, kondenzovane mlieko! ( bye, bye moje ťažko vydreté , schudnuté stehienka o;)
Vypýtať si kávu alebo sendvič nie až tak veľký výkon, problém nastáva vtedy, keď chce človek získať termín u kaderníka a následne vysvetliť predstavu strihu. Opäť tie milé úsmevy. Sadám do kresla a prichádza postarší pán, ktorý začne: “Buonas Dias Muchacha .” “English, pls! “, je moja častá fráza. Akoby som sa nad tým už ani nepozastavila. Ale áno! Snažím sa oklamať samu seba a nahovárať si, že ma to nevytáča,,,, VYTÁČA a AKO!
Eduardo, Kolumbijčan v priľahlých, bielych nohaviciach so šedivým, pricapnutým účesom mi ukáže časopis nech si vyberiem strih. Posadí ma do kresla a ide sa na to. Och, to budem vyzerať! Zavriem oči a v duhu si nadávam, že som krava a mala som vydržať už iba mesiac a pól, kedy pôjdeme na Slovensko! Ale ja nie! Už mi moje 5 mesiacov nestrihané “dlhé” hára liezli naozaj na nervy. Musela som sa ísť, aj pre moje sebavedomie, lebo už aj môj malý zasran si robil zo mna srandu, keď som ráno vstala a vyzerala ako Michael Jackson- resp. Jackson’s Five účesy dokopy,( alebo hláška môjho manžela, že mu pripomínam Moniku z Friends v časti, kde boli na Barbadose a jej vlasy rástli nekontrovateľne z tepla a vlhka- rozumej Barbados a Miami asi to isté čo sa týka teploty a vlhkosti). Keď som si dôvody rozhodnutia skrátenia vlasov v duchu prebrala, s nádejou som otvorila oči. Opäť som ich zavrela.
Eduardov milý úsmev a napätie čo na to poviem mi nedovolili vybuchnúť do smiechu, alebo prepuknuť v plač. Ako bonus navyše ešte použil styling gel a poslal ma s nevysušenou hlavou zaplatiť 35 doláčov( plus tip). Môj okamžite “obľúbený” kaderník Eduardo ma ostrihal ako sa to naučil v časoch, kedy byť ostrihaný na “hríbik” bolo “in”. V Európe sme tento štýl mali asi tak pred 25 rokmi, možno v Kolumbii ho majú doteraz ako top štýl. Do frasa.. No nič, sadám na bicykel a ponáhľam sa domov niečo s tým spraviť. Už počujem diplomatickú odpoveď manžela:"Nóó, máš to zaujímavé, láska!" o:).
Hold, život je zmena a výzva zároveň. A verte mi, život na Miami takým naozaj je.
